Rozhovor s populárnymi dvojičkami

Pravidelní aj príležitostní návštevníci zápasov Slovana si už iste všimli zarastené dvojičky, ktoré si v deň zápasu vyzdobia svoje mohutné brady logami tímov - Slovana a súpera na daný zápas. Bratské duo Ľudovít a Róbert si okamžite získalo pozornosť a srdcia fanúšikov, preto sme sa rozhodli zistiť pre Vás o nich viac. Obľúbení zabávači sú aj mimo štadióna veľmi družní a zhovorčiví. Prezradili nám o sebe množstvo zaujímavostí, z ktorých Vám prinášame tie najzaujímavejšie.

Prezraďte nám niečo o sebe páni?
Keď sme boli mladší, tak sme boli atraktívni a teraz sme atrakcie. :o) 
Skúšame rôzne spôsoby ako rozveseliť život nielen sebe, ale aj ostatným. To je také naše krédo. 

Sme rodení Bratislavčania. Od malička sa venujeme športu, nikdy to ale nebolo na profesionálnej úrovni. Od prvého do štvrtého ročníka sme sa venovali šprintom na 60 a 100 m. Popritom sme hrávali futbal a basketbal za školu. Vyskúšali sme si aj hokej. 

Už cez 20 rokov sa venujeme hraniu v historických filmoch. Zo začiatku sme sa venovali aj kaskadérstvu, ale potom sme prešli na komparz. Hrali sme v 34 filmoch, z toho asi 15 bolo amerických. Mohli ste nás vidieť v Bátoryčke, Pirátoch z Karibiku (talianska verzia), Troch Mušketieroch (s Charliem Sheenom), Rembrantovi, Poslednej légii atď. Toto berieme ako ukončenie našej kariéry.
Náš veľký koníček je fotografovanie a "kamerovanie".
Róbert: Musím sa priznať, že keď sa búral starý štadión, tak som "narobil" asi tri a pol tisíca fotiek. Mám každú jednu fázu búrania aj výstavby štadióna z každej jednej strany. Mnohí si mysleli, že som blázon, ale chcel som tú premenu vidieť a zaznamenať. Aj som natočil niečo na kameru. Keď náhodou v budúcnosti niekto bude potrebovať tie fotky, tak my ich máme určite! ;o)

Ako dlho fandíte Slovanu? 

Od mala. Na hokej sme začali chodiť tesne pred tým, ako skončili bratia Šťastní. Zažili sme, keď Slovan vyhral prvý Československý titul, potom padol do druhej ligy, či prvej slovenskej ligy. 
Na hokej nás bral otec s kamarátmi. V tej dobe sme boli šiestaci alebo siedmaci, stávali sme na špičkách a ledva sme videli na ľad. Vtedy chodilo na každý zápas okolo 12 tisíc ľudí. Atmosféra bola neuveriteľná každý jeden krát! Neviem, možno sa to dá zrovnať s tou dnešnou, ale vtedy hučal celý štadión. Keď bola presilovka, tak súper bol s prepáčením pokakaný z tej atmosféry. :o)

Chodili sme na státie. Státie to boli tie vyššie položené miesta a boli oddelené ostnatým drôtom. Nás tešilo, že sme tam mohli stáť, mrznúť a pozerať hokej. Na štadióne sme boli aj vtedy, keď padlo „Céčko“. Stáli sme oproti nemu, keď sa to stalo.

Chodíte aj na iné športové podujatia?

Chodievali sme na futbal, ale nevychádzalo nám to s prácou. Občas sa pritrafí nočná a brať si dovolenku, aby som mohol ísť v sobotu či nedeľu na zápas, je trošku zvláštne. Keď sme sa mali rozhodnúť medzi hokejom alebo futbalom, tak vyhral hokej. Ale aj teraz si občas musíme kvôli zápasu meniť zmeny, alebo brať voľno v práci.

Ako ste prišli na myšlienku začať si farbiť brady našim logom a logami našich súperov?

No, my sme k tomu prišli tak trocha ako slepé kura k zrnu! :o) Začalo sa to počas MS 2011 v hokeji. Nezohnali sme lístky na základnú skupinu, tak sme sa rozhodli chodiť aspoň do „dediny“, užiť si atmosféru pri štadióne a tam sledovať, či niekto náhodou nepredáva lístky.
Asi tretí alebo štvrtí deň sme tam našli jedného mladého pána, ktorý robil tieto striekania. Robil malé aj veľké obrázky na telo alebo tvár. My sme išli okolo a on uvidel naše brady a hneď začal: „Chalani, poďte, dajte si ich nastriekať“ a my, že „nie“. Odišli sme preč, ale neskôr sme sa pristavili zas a on nás začal znova presviedčať – „Dajte si ich nastriekať!“ 
My sme sa báli, že to nepôjde dole. On nás presviedčal „nebojte sa, pôjde to dole, je to zmývateľné. Teplou vodou sa to za 10–15 minút umyje“. Tak sme rozmýšľali. Opýtali sme sa ho, ako to teda nastrieka a povedal nám, že má pripravené šablóny. Posadili sme sa, brat to natáčal, ako sa to robí a ako to nakoniec dopadne. Navôkol nás sa začali zastavovať ľudia a pozerali. Prvá bola kanadská vlajka, tá bola ozaj pekná. Keďže naši vtedy nehrali, tak sme si dali spraviť iné vlajky. Mali sme Fínov, Švédov, Nórov, Rusov a Čechov. Šli sme sa poprechádzať po dedine a ľudia sa s nami začali fotiť, či to bol Nemec, Fín, Rus, jednoducho ktokoľvek. 
Na ďalší deň sme stretli tých istých ľudí a hneď sa nám chválili, že si dali fotky s nami na facebook. Malo to vtedy veľký úspech. Odfotili sme sa doslova s tisíckami ľudí. Začalo nás to baviť. Povedali sme si, že keď ľudia nebudú mať pamiatku s hokejistami, ktorých je ťažko zastihnúť a odfotiť sa s nimi, tak aspoň podľa našich brád budú vedieť, proti komu sme hrali a budú mať pamiatku navždy. Tento rok sme si povedali, že na KHL to skúsime znova.

Farbíte si to teraz sami alebo Vám s farbením niekto pomáha? 

Pomáha nám teraz už náš kamarát, ktorého sme spoznali práve na tých MS 2011. On má kadernícky salón (už k nemu chodia aj niektorí hokejisti na strihanie) a je tiež veľký fanúšik Slovana, takže logá robí hlavne z nadšenia.
My ho za to občas pozveme na zápas, alebo mu prispejeme na farby, lebo zháňanie lístkov sa v poslednom čase stalo veľmi problematické. Kvôli práci sme si nekupovali permanentky, ale netušili sme, že dostať sa na zápas bude zrazu taký problém. Ten zvýšený záujem vďaka výluke v NHL a hviezdam, čo prišli hrať do Európy, veľmi skomplikoval situáciu s lístkami. Zvlášť pre nás, čo internet veľmi nepoužívame. 

Ako dlho procedúra striekania trvá a čo používate na farbenie brád? 

Štátne vlajky boli o mnoho jednoduchšie. Tam sú väčšinou tak dve, maximálne tri, farby a jednoduché šablóny. Vlajky sa dali urobiť za 10 minút.
Logá klubov sú však zložité a s množstvom detailov, takže ich treba zjednodušiť, aby sa dali na tú bradu nastriekať a čo najviac sa podobali. Kamoš (nechce byť menovaný) si pred striekaním pripraví šablóny. Jedného z nás robí teraz aj pol hodinu a to nerátame prípravu šablón. Brady nám musí najprv vyžehliť a nalakovať, lebo spraviť na ne sútlač je veľmi náročné. Ak sa to nepodarí, musíme to umyť a začať odznova.
Niektoré znaky sú ťažké na vyrobenie a nastriekanie, na brade majú tie farby tendenciu zliať sa dokopy. Preto sme napríklad logo Donbassu vymenili za znak KHL. Tak sme pomyselne odštartovali novú éru týmto znakom. Chabarovsk sme si trošku upravili, kým „D“ Dynama Moskva bolo ako má byť. Ale chceme, aby sa znaky aspoň na 80–90 % podobali. 

Raz sa mu stalo, že si zabudol vystrihnúť časť slovanistického znaku, tak improvizoval a vznikla z toho taká kačička. :oD

V aréne Vás vždy vidieť aj v našom Fotolabe. Čo hovoríte na tento projekt?

Je to dobrý nápad, že si fanúšikovia môžu odniesť pamiatku so zápasu. My už sme tam aj niektorých ľudí poslali, hlavne keď je tam “pohár”. Objavili sme to len náhodou, chcelo by to viac upútaviek na chodbách.

S nami sa chce fotiť milión ľudí, ale vždy je to tak, že rýchlo jeden, potom rýchlo druhý. Nuž aj my chceme mať pamiatku pre nás, aby nás niekto pekne odfotil pre náš archív. To je niekedy obtiažne, takže nám Fotolab veľmi vyhovuje.

Pripravili: Miko Kosorín a Katarína Válkyová