Rozhodcovia to vidia inak ....

Aj keď prvé minúty tomu patrične nasvedčovali, nikto zrejme ani len netušil, že proti našim chlapcom okrem hráčov hosťujúceho mužstva, budú hrať aj samotní rozhodcovia.

Po dvoch odohratých tretinách, keď sa rozhodcom podarilo dokonale poštvať proti sebe celé hľadisko ako svorku besných psov a tlmenia vlastných emócií v útrobách haly, som počul zaujímavú myšlienku a to, že „rozhodcovia to vidia na ploche inak". Žiaľ v hale boli jediní, ktorí sústavne, až na dve výnimky, prehliadali bezohľadné fauly hráčov mužstva Barys Astana a pri posudzovaní zákrokov používali nie dvojaký, ale štvoraký meter.

Česť dvom výnimkám, ktorými boli prvá presilová hra zápasu, ktorou Slovan otváral zápas v 6. minúte a posledná presilová hra pred koncom tretej tretiny, ktorou Slovan ukončil trápenie najslabšieho článku celovečerného diania na ľadovej ploche, teda rozhodcov.

Ruské kvarteto rozhodcov bolo naivné, keď si myslelo, že svojimi píšťalkami ovládnu zápas. Zrejme zabudli na to, že pískajú KHL, a nie hodový dedinský zápas. Možno si mysleli, že ich obecenstvo pochváli, ale opak bol pravdou. Podarilo sa im len to, že hokejový stánok zmenili na lokomotívne depo. Zarezať na konci prvej tretiny mužstvo Slovana, ktoré dovtedy predvádzalo atraktívny hokej ako z veľkej knihy päťminútovým vylúčením Lipianskeho plus do konca zápasu, nebolo hodné hokejového divadla, ktoré sa obe mužstvá snažili rozohrať. Jediné, čoho sa rozhodcovia dočkali bol ohlušujúci piskot a hanlivé slová chvály na ich adresu.

Pritom to boli kazašskí hráči, ktorí zistili, že svojím hracím kumštom po dvoch inkasovaných góloch vo svojej sieti po 14 minútach zápasu nič nezmôžu. Preto začali hrať nečisto, vyhľadávali len šarvátky a ataky na najlepších hráčov Slovana. Niet sa čomu diviť, veľmi skoro zistili, že proti húževnato bojovnému Slovanu, ktorý s ľahkosťou vnikal do ich obranného pásma kedy chcel a miestami si robil, čo len chcel, jednoducho nevyhrajú.  Dôkazom toho bolo zneškodnenie trestného strieľania súpera a dva inkasované góly v presilovkách.

Žiaľ, vedeli to všetci, len nie rozhodcovia. Svojimi nepochopiteľnými výrokmi kazili sviatok pondelkového večera. Niekedy som mal pocit, že to nebolo hokejové mužstvo, pretože v bránkovisku famózneho Janusa sekali hokejkami ako kozáci. Niet sa čomu diviť, veď z 50 striel dali iba dva góly a práve po takýchto manévroch. Škoda len, že obrancovia trošku zaspali a moc sa spoliehali na pána brankára.

Nebudem tvrdiť, že niektoré fauly hráčov Slovana mali ostať nepotrestané, ale aby boli od 19. minúty permanentne až takmer do konca zápasu vylučovaní iba domáci, bolo trápne nielen divákom, ale určite aj hráčom Barysu Astana. Miestami to pripadalo, že stačí, aby sa hráč Slovana škaredo pozrel na protihráča a už bol na lavici hanby.

Jednoducho každý, kto vstúpi na slovanistickú ľadovú plochu, či už súperov hráč alebo rozhodca, si musí uvedomiť, že na ploche vyhráva hokej, nie teatrálne pískanie arbitrov a zvuk píšťalky ako vo filharmónii. Čím skôr to aktéri pochopia, tým lepšie. Pochopil to aj hráč tímu Barys Astana s číslom 50 Michail Grigoriev, ktorý po podaní rúk súperom ocenil fantastických divákov svojím potleskom a po ňom ďalší spoluhráči, ktorí sa k nemu pridali. Domáci divák pritom opätovaným potleskom ukázal, že nemá problém oceniť kvality súpera.

Som rád, že sa z bratislavskej hokejovej arény stáva nedobytná pevnosť. Nedobytná pevnosť obohnaná nielen hradbami  celozápasového povzbudzovania domácich fanúšikov, mexickými vlnami na záver a dvojminútovým „standing ovation“, ale aj srdcami 10 055 fanúšikov, ktoré na 60 minút bijú ako jedno pre Slovan ...