Karol Fako

Karol FAKO - Majster vhadzovaní

Tisícky nenapodobniteľných kľučiek, perfektných blafákov a figliarskych akcií, za čo si vyslúžil prezývku „Frmol“, pripravil medzi hokejovými mantinelmi jeden z množstva hráčov Slovana skvelej generácie päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Karol Fako sa narodil 24. novembra 1931 v Bratislave, kde začínal v ŠK v roku 1945 a v drese predchodcu Slovana nastúpil v sezóne 1948/49 na svoj prvý ligový zápas. Počas vojenskej služby i po nej hral od roku 1952 až do roku 1956 postupne v ATK Praha, ÚDA Praha a v Tankistovi. Po návrate do Bratislavy odohral ešte osem sezón v Slovane, kde skončil v roku 1964 a ako 33–ročný hral ešte jeden rok za Slovan Hodonín. Za 14 sezón v najvyššej súťaži dal v 311 zápasoch 121 gólov. V reprezentácii hrával s prestávkami od roku 1951 až do roku 1959 a reprezentačné roky zavŕšil ziskom bronzovej medaily.

Skandovanie na útočnú formáciu „Starší, Fako, Černický – tí to hrajú technicky“ bolo v časoch večného korunného princa Slovana v československej lige najpopulárnejším medzi divákmi na bratislavskom zimnom štadióne. „Ak si dobre spomínam, tak prvý raz sme si ho vyslúžili v Brne roku 1955 počas prípravného zápasu s vtedajším Sovietskym zväzom. Uznáte, že na štadióne nášho najväčšieho rivala v zápoleniach o majstrovský titul to bolo pre trojicu hráčov Slovana veľké vyznamenanie. Vtedy sme generáciu okolo slávneho Pučkova zdolali 3:1 a ja som prihral na dva góly,“ vysvetľuje Karol Fako, ako prišlo k pokriku.

O štyri roky neskôr absolvoval svoj jediný šampionát. Bratislava bola v roku 1959 dejiskom jednej z kvalifikačných skupín 26. MS a 37. ME. Pre divákov veľmi príťažlivej, veď v nej hralo Československo a Slováci v jeho drese prelomili bariéru. Na šampionáte prvý raz reprezentovali až traja, všetko bratislavskí hokejisti – Ján Starší, Karol Fako a Jozef Golonka. Mužstvo po víťazstvách 9:0 nad Švajčiarskom a 13:1 nad Poľskom zavŕšilo základnú fázu šampionátu prehrou 2:7 s Kanadou a postúpilo do finálovej časti turnaja. „Boje o medaily sme odohrali už na pražskej Štvanici. Tam sa začínalo znovu od nuly. Pochopiteľne, doma sme veľmi túžili po zlate,“ spomína Karol Fako, center prvého útoku mužstva ČSR na týchto majstrovstvách. Vytvoril ho so Starším a Vlachom.

Naši zdolali Švédov 4:1 i Fínov 8:2 a 13 180 divákov v štvanickej hale ich hnalo za ďalším víťazstvom v dueli so Sovietskym zväzom. Lenže nasledoval infarktový koniec a tesná prehra 3:4. Spôsobil ju aj nešťastný zákrok brankára Kulíčka v polovici tretej tretiny, po ktorom padol rozhodujúci gól. „To všetko znásobovalo náš zlý psychický stav. S obrancom Kasperom, Janom Starším, Jožom Golonkom i ďalšími sme celú noc prebdeli na schodišti hotela. Do rána sme oči nezažmúrili, od plaču sme ich mali mokré.“ V takomto stave hneď na druhý deň nastupovali na duel s USA. Niet divu, že prišiel ďalší neúspech. „Samozrejme, že na ľade sme pôsobili mátožne a skoro nič nám nevychádzalo, za čo nám diváci nadávali. Po prehre 2:4 nám dokonca chceli prevrátiť autobus. Hnev si vyvršovali aj v telegramoch, ktoré nám posielali. ‚Darebáci, skočte do Vltavy!‘, znel text jedného.“ Zlato bolo fuč, dokonca aj medaila visela privysoko. „Už sme si mysleli, že je naozaj v keli. Ak sme chceli aspoň bronz, dovtedy neporazenú Kanadu sme v záverečnom dueli šampionátu museli zdolať aspoň o dva góly. Ale pozor, iba do stavu 6:4! Naša prípadná dvojgólová výhra 7:5, 8:6 a tak ďalej posúvala na tretie miesto už Američanov.“ Paradoxne za to, že by sme vo finálovej skupine pri rovnakom počte bodov i celkovom skóre strelili viac gólov ako náš zámorský súper. Aj také boli vtedy regule.

Na prevetranie hláv mali hráči deň voľna. Karol Fako ho využil na návštevu svokrovcov v Prahe, odkiaľ pochádzala jeho manželka Zděnka. V čase šampionátu bývala u rodičov aj vtedy s jednoročným potomkom Fakovcov Karolkom. „Pri ceste za nimi som sa v električke krčil, aby ma ľudia nespoznali. Aj takto som sa chystal na stretnutie proti Kanaďanom,“ smeje sa Karol po rokoch. A pripravil sa naň veľmi dobre. V 9. a 47. minúte prihral na gól (na 1:0 a 4:2) Jánovi Staršiemu, to najpodstatnejšie sa však udialo až za stavu 4:3. Do konca duelu chýbala minúta a niekoľko sekúnd. Tréner Sýkora pri hre Kanady bez brankára určil, že na ľad pôjde Fakova útočná formácia. „Žmurkol na nás – ty vieš vyhrať buly a keď ho vyhráš, rozhodnite! Možno to vyznie neskromne, čo teraz poviem, ale vhadzovanie bolo skutočne mojou doménou. Mal som v ňom osemdesiat, možno osemdesiatpäťpercentnú úspešnosť.“ Nasledoval Fakov azda najpamätnejší hokejový okamih. Vhadzovalo sa v obrannej tretine našich. Puk vybojoval, prihral ho Potschovi, v mihu obkorčuľoval Kanaďana Hildebranta a po spätnej prihrávke poslal puk dopredu Vlachovi. „Miro ho ešte ani nedopravil do prázdnej bránky a už sme sa objímali od radosti, 5:3, bronz bol náš!“ Medaila zostala doma po lepšom gólovom pomere s Američanmi o štyri stotiny... Karol Fako hneď po záverečnej siréne prikorčuľoval k striedačke a odtiaľ na chrbte vyniesol trénera Vlastimila Sýkoru. „Mirek, lebo tak sme Sýkoru všetci volali, pri čestnom kole, alebo ešte pred ním, to už neviem, na mňa zakričal – vedel som, prečo ťa tam posielam! Takto som sa mu oplatil za dôveru, ktorú do mňa a môjho útoku vložil.“

Po skončení hráčskej kariéry presedlal Fako na trénerskú dráhu, najčastejšie v bratislavskom Slovane, kde striedavo viedol seniorov a mládežnícke tímy. Svoje trénerské skúsenosti však odovzdával aj vo Švajčiarsku, Rakúsku, Taliansku, dva roky bol aj trénerom juniorských výberov Československa (1970 – 1972). V roku 2004 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.

JÁN HOLKO