Július Černický

Július ČERNICKÝ - Včelička spod Tatier 

Július Černický je po Karolovi Fakovi a Jánovi Staršom najmladším z niekdajšieho legendárneho útoku hokejového Slovana. Narodil sa 5. marca 1937 v Tatranskej Lomnici, kde s hokejom aj začínal (1952 - 1954), výborný krídelník dnes žije v Bratislave. Potom hral za Spartak Brno ZJŠ (1954 - 1956), Slovan Bratislava (1956 - 1969), na sklonku hráčskej kariéry si zahral aj za EV Viedeň (1969/70). V najvyššej čs. lige odohral 15 sezón, na konte má okolo 400 zápasov a 144 nastrieľaných gólov. V reprezentačnom drese odohral 12 stretnutí (1957 - 1961) a vsietil 6 gólov. Debutoval 18. októbra 1957 proti Švédsku v Štokholme (3:3) a naposledy si zahral v reprezentácii takisto proti Švédsku 21. novembra 1960 v Prahe (1:2)

Keď skončil s aktívnou činnosťou, najskôr pracoval v Slovane ako tajomník hokejového oddielu, postupne sa dostal aj k trénerstvu. Spočiatku ako tréner mládeže vo svojom materskom klube, potom pri senioroch Plastiky Nitra, Slovana Bratislava, Dukly Trenčín, výberu ČSSR do 20 rokov a koučoval aj v Dánsku. Posledné dve sezóny v tejto krajine pôsobil vo Vojense s funkciou navyše - bol totiž aj asistentom trénera reprezentácie Dánska, uznávaného Peera Holtena.

Július Černický odohral najskôr dve ligové seniorské sezóny v Brne, v jeho drese pri ligovej premiére v Ostrave strelil ako 18-ročný dva góly. V roku 1956 zareagoval na pozvánku z Bratislavy a ako sám vraví: „Navždy to rozhodlo o mojom hokejovom osude." Tréneri Michal Polóni, no predovšetkým Ladislav Horský sformovali Slovan, ktorý hral poprednú úlohu v tvrdej konkurencii českých tímov. „Asi som bol v správnom čase na správnom mieste," usmieval sa Július Černický a k údernosti útoku Starší - Fako - Černický dodal: „Zrejme to bolo dané symbiózou povahových vlastností i vyváženou skladbou našej formácie. Dá sa povedať, že niekedy sme hrali akoby naslepo. Karol Fako bol skvelý špílmacher, Jano Starší zase dravý zakončovateľ. A čo ja? Na krku som mal predovšetkým obranné úlohy, ale ak som k tomu pridal aj nejaký ten gól, určite nikto z našich fanúšikov nebol proti.“

Po troch rokoch práce s mládežou na hokejovej škole na Kalinčiakovej ulici v Bratislave (1993 - 1996) si na neho v Esbjergu, kde pôsobil na začiatku svojej vizity v Dánsku, opäť spomenuli. Vtedy Černický prikývol, hoci vedel, že na ďalšie štyri roky ho čaká tvrdá práca. „Až do roku 2000 som bol v tomto klube šéftrénerom mládeže. V praxi to znamenalo denne najmenej šesť hodín na ľade a mať pod palcom od benjamínkov až po osemnásťročných."

Usilovný, ako včelička. Tak by sa dal charakterizovať niekdajší hokejista a tréner. Tak, ako vždy vedel a vie zanietene hovoriť o svojej celoživotnej láske - hokeji, tak sa svojmu športu venoval aj na ľade. Ale keď dovŕšil sedemdesiatku, s typickým úsmevom tvrdil: „Asi mi nebudete veriť, ale o trénerskom povolaní som ako hráč nikdy neuvažoval. Vidíte, cesty osudu sú nevyspytateľné.“

Július nezaváhal ani vtedy, keď sa mal starať o Belasé krídla. Teda o chlapcov, ktorý z rôznych príčin vypadli zo systému prípravy talentovanej mládeže. Srdce ho volalo tam, kde vždy patrilo. Teda k hokeju.

MILAN ČUPKA