Jaroslav Walter

Jaroslav WALTER - Život bral vždy plnými dúškami

„Je to stále nezvládnuteľný chlap,“ podotýka vždy s láskyplným pohľadom na adresu svojho manžela pani Adriana Walterová. Bývalý vynikajúci hokejista a rovnako úspešný tréner Jaroslav Walter bol vždy svojráznou postavou v histórii československého, českého i slovenského hokeja. Rodák z juhočeského Sobědraží (nar. 6. januára 1939) už takmer polstoročie žije v Bratislave, no priznal sa, že sa viackrát zamýšľal nad tým, kde je vlastne jeho domov. Narodil sa na juhu Čiech, potom býval dosť dlho v Čimeliciach, strednú školu začal v Lovosiciach a skončil v Moste v čase, keď už hral za Litvínov. „Od roku 1964 som v Bratislave a hádam je to dosť dlhá doba na to, aby som mohol mať certifikát, že som Bratislavčan a som tu doma.“ Keď sme nadhodili, že veď je od roku 2005 členom Siene slávy slovenského hokeja, zvlhol mu pohľad a s dojatím poznamenal: „To ma tak zaskočilo, že aj keď som si pripravil ďakovaciu reč, nakoniec som na pódiu vôbec nenachádzal slová. Nedá sa ani vypovedať, ako si túto poctu byť medzi velikánmi slovenského hokeja, ja pôvodom Čech, nesmierne vážim.“ 

Každý, kto Jaroslava Waltera dobre pozná vám potvrdí, že pri ňom sa človek naozaj nenudí, že je skvelým rozprávačom, človekom, ktorému rôzne pestvá nikdy neboli cudzie, hokejistom, ktorý nesmierne rád provokoval, trénerom, ktorý si nebral servítky pred ústa a veľakrát si uškodil a ako to povedala pani Walterová „nie je chlapom prostorekým ale sprostorekým.“ Taký je a iný už asi ani nebude. 

Boli časy, keď nielen hokejisti boli naozaj všestrannými športovcami. Súviselo to aj s tým, že telesná výchova na školách sa vtedy nebrala ako nutné zlo a až na výnimky „drevákov“, to bol pre absolútnu väčšinu žiakov najobľúbenejší predmet. Aj Walter bol dobrý nielen v hokeji, na lovosickej priemyslovke hral aj basketbal, ba chceli ho aj do dorasteneckého reprezentačného výberu. A nehral ho zle. V jednom zápase dal raz dokonca 42 bodov. To bolo preto, že každý deň v telocvični hádzal loptu na kôš a z desiatich pokusov vždy osem trafil. Lenže chcel hrať hokej. Nuž ho raz pán Duda ako šestnásťročného prihlásil na kurz hokejových trénerov. Len preto, aby mohol byť na ľade. Na kurz prišiel aj pán Zdeněk Nikodým z Litvínova a poradil mu, aby som mu napísal list, že by rád hral hokej v Litvínove. „Ten ho odovzdal ďalej a z Litvínova si po mňa prišli do Lovosíc. Preto som aj maturoval v Moste. Mal som vtedy 17 rokov, teta mi doma zabalila vankúš a perinu a išiel som.“ 

Ako hráč patril k agresívnym a impulzívnym typom, veď sám o sebe hovorí, že je cholerik. Hokejisti jeho razenia sú často ťažko zvládnuteľní rebeli. Hráči Slovana skoro pravidelne o ôsmej večer hráči po štedrovečernej večeri sadali do autobusu a frčali do Švajčiarska na Spenglerov pohár, Villars cup alebo na turnaj do Ženevy a vracali sa až po Novom roku. Takže na Silvestra boli vždy niekde mimo domova. Raz hrali turnaj na štadiónoch vo švajčiarskom Villars i v Ženeve, ktoré vlastnila madame Poteán, bohatá francúzska grófka. Nuž a táto dáma urobila Bratislavčanom na štadióne vo Villars silvestrovské posedenie. Tak trochu šantili aj s jej nevestou a ona ich pozvala do Paríža, aby tam na druhý deň odohrali exhibičný zápas na jej náklady. V tej dobe to však bolo nemožné. Nemali víza a vybaviť ich na počkanie bolo nemysliteľné. Syn madame Poteán, veľký priateľ vtedajšieho francúzskeho ministra vnútra povedal, že to je jeho problém a o všetko sa nakoniec postaral. Leteli teda z Zürichu do Paríža, ubytovali ich v hoteli Parisiene oproti Louvru, ktorý tiež patril pani grófke. Ukázala im Paríž, odohrali zápas a potom prišiel za Walterom osobný strážca mladej pani grófky, že by mu rada ukázala nočný Paríž. „So mnou na izbe býval Karol Budovský, tak som povedal, že on musí ísť so mnou. Nočnú prehliadku Paríža sme začali v kaviarni Victora Huga, kde vtedy stálo šampanské 980 frankov, až sa mi z toho zatočila hlava a necítil som sa v takom nóbl podniku dobre, aj keď sme to neplatili. Potom nás zatiahla do vykričaného Maxima a zažili sme skutočný nočný Paríž so všetkým, čo k nemu patrí. Ráno obdarovala každého člena výpravy zlatým zapaľovačom. Dodnes ho mám ako pamiatku.“ 

Aj v kabíne musela by stále sranda, stále musela žiť. Za Jardových hráčskych čias sa každý snažil niečo vymyslieť na toho druhého. Keď hral v Slovane Gusto Bubník, tak mu Bárta pripäl na korčule jazdecké ostrohy a on to nezbadal ani na rozkorčuľovaní, hoci všetci sa váľali od smiechu. A dal mu to len preto, že Gusto mal vtedy frajerku, ktorá jazdila na koni. „Postihnutý nehľadal vinníka, ale z pomsty pribil klincami o drevenú podlahu, ktorú sme vtedy mali v šatni, tuším Jendekovi šľapky a ten keď pred sprchovaním vliezol do nich, vyvalil sa na čumák, aký bol dlhý. Boli to také malé výmyselníctva a kabína žila aj tým, že sme všetci čakali, čo postihnutý vyvedie o pár dní tomu, kto ho takto dobehol.“ 

Nuž aj také spomienky vytiahol Jaroslav Walter, ktorý hokej hral za Lovosice a v najvyššej súťaži za Litvínov, Jihlavu a Slovan. Na záver kariéry pôsobil v Innsbrucku a Grazi. V ligovej súťaži hral 11 sezón nastúpil asi v 290 zápasoch, v ktorých strelil 144 gólov. V reprezentácii odohral 28 stretnutí s bilanciou 16 gólov, účastník MS 1963 a ZOH 1964. Trénovať začal v Slovane ako asistent Jána Staršieho, štyri roky pôsobil v Trenčíne, ktorý dotiahol do federálnej ligy, dva roky bol v EC Deilinghofene, odkiaľ sa vrátil do Slovana už ako prvý tréner. Znovu viedol trenčiansku Duklu a chvíľu aj Dortmund. Pri treťom návrate do Trenčína doviedol Duklu k slovenskému majstrovskému titulu v sezóne 1996/97. Krátko pôsobil aj v Nitre. Pri reprezentácii Československa bol ako asistent Ivana Hlinku na Kanadskom pohári 1991 a na ZOH 1992 vo francúzskom Albertville i na MS 1992. Na svetovom šampionáte 1993 v Nemecku viedli spolu s Hlinkom tím Česka.

MAROŠ NÁPRSTEK