Ján Starší

Ján STARŠÍ - Profesor hokeja

V rodnom liste má rovnaké miesto narodenia ako víťaz Stanleyho pohára v roku 1961 s Chicagom Blackhawks Stan Mikita – Sokolče. Liptovskú dedinku, ktorej zvyšky ležia už dlhé roky na dne priehrady Liptovská Mara a kde 17. októbra 1933 uzrel svetlo sveta. Krátko po jeho narodení sa rodičia presťahovali do Liptovského Mikuláša, do domu blízko pri Váhu a v susedstve mikulášskeho zimného štadióna, takže korčule patrili k základnému vybaveniu malého Jána i jeho o rok staršieho brata Jaroslava (takisto hráča Slovana). No odmalička to vedel šikovne aj s iným športovým náčiním. „Stačí sa zmieniť, že ho zdobí aj titul majstra Slovenska vo dvojhre dorastencov v stolnom tenise a majstrovský titul Československa vo štvorhre spolu s Ružomberčanom Michaličkom. Zaplietol sa aj do futbalu, kde hrával za Iskru Liptovský Mikuláš a bol aj basketbalistom,“ napísal o mladosti Jána Staršieho 24.októbra 1964 časopis Smer. Pamätníci liptovskomikulášskeho hokeja doteraz spomínajú na útočný trojzáprah Starší – Hubka – Kresák, ktorému nebolo páru v širokom okolí. Ján Starší v ňom nastúpil, keď mal iba 15 rokov. „Pamätám si, že raz sme hrali proti Vrútkam, vyhrali 42:0 a ja ako 16-ročný som strelil pätnásť gólov. Tak dobre mi Kresák s Hubkom prihrávali.“

Po maturite na mikulášskom gymnáziu v roku 1952 odišiel študovať do Bratislavy na Vysokú školu pedagogickú a zároveň obliekol dres Slovana. Jeho talent sa mohol naplno prejaviť. Tak ako mnohých, aj Staršieho pre Slovan objavil Miško Polóni. „Hrali sme na turnaji krajov v Žiline a naše mužstvo vyhralo aj nad Bratislavou, za ktorú hrali Fako či Olša a práve tam si ma všimol Miško Báči.“ Hokejové schopnosti rozvinul ešte viac počas ďalšieho dvojročného štúdia v Prahe v rokoch 1954 - 1956, kedy hral za Spartak Praha Sokolovo, čiže Spartu. Na toto obdobie spomína veľmi rád: „Za moje úspechy vďačím mnohým ľuďom. Skutočným hokejistom som sa však stal až v Prahe, kde ma takpovediac „dobrúsili“ Karel Gut a Vladimír Zábrodský, a tak sa zo mňa stal reprezentant.“

Po návrate do Bratislavy zostal Slovanu verný až do skončenia aktívnej činnosti v roku 1966. Najprv na poste stredného útočníka s Fakom a potom s Golonkom a na druhom krídle s Černickým vytvorili útok, ktorý bol postrachom brankárov. Nie nadarmo diváci v Bratislave skandovali: „Starší – Golonka – Černický, tí to hrajú technicky.“ Prispôsobili si pokrik z čias, keď na poste centra bol pred Golonkom Fako. Stále sa im to rýmovalo tak, ako to na ľade hokejovo rýmovalo celému útoku. Starší sa v sezóne 1959/60 stal kráľom strelcov s 26 gólmi a celý útok ich nasúkal súperom 56, najviac z celej ligy. „Úspech nášho útoku spočíval v tom, že Julo Černický vynikajúco bránil, bol to taký ostrý chlapec, Jožo Golonka bol tvorivý hráč a z toho som ja gólovo ťažil. Medzi nami bol súzvuk na ľade i mimo neho,“ charakterizuje skvelú „lajnu“ Ján Starší. Napriek tomu sa jeho generácii nepodarilo zmeniť prívlastok „korunného princa“ na vládnúceho kráľa. Keď skončil v lige mal na konte 14 sezón, viac ako 300 zápasov a 296 gólov ho zaradilo do Klubu hokejových strelcov. 

Prirodzene, že hokejové schopnosti ho vyniesli aj do československej reprezentácie. Hral na piatich svetových šampionátoch (1958-61, 1963), majstrovstvá sveta 1960 v Squaw Walley sa hrali v rámci ZOH, zo Švajčiarska v roku 1961 si priviezol striebro, dva roky predtým na MS v Československu pomohol vybojovať bronz, rovnako ako v roku 1963 v Štokholme. Reprezentačný dres obliekol 73 krát a dal 29 gólov. „V roku 1961 v Ženeve sme spolu s ďalším slovanistom Ferom Gregorom získali titul majstra Európy, keď sme na turnaji neprehrali a len víťazstvo Kanady nad sovietmi nás pripravilo o titul majstrov sveta,“ spomína na svoj najväčší reprezentačný hráčsky úspech Ján Starší. 

To, čo sa mu nepodarilo na ľade dosiahol ako tréner na striedačke - dvakrát sa stal s mužstvom Československa majstrom sveta. Spolu s Karlom Gutom sú najúspešnejšou trénerskou dvojicou v spoločnej histórii československého hokeja. Počas ich šesťročného pôsobenia neskončila reprezentácia na MS horšie ako druhá. Zlato v Katoviciach 1976 a o rok neskôr vo Viedni, štyrikrát striebro v rokoch 1974, 1975, 1978 a 1979, striebro zo ZOH 1976. „Čo ma však veľmi teší je skutočnosť, že sme sa dostali do povedomia v zámorí a úspešne zvládli Kanadský pohár. No a potom ešte jedna závažná skutočnosť. Dokázali sme sovietov nie zdolať, ale zdolávať. Napríklad na turnaji Izvestijí v roku 1975 sme im v priebehu piatich dní pripravili tri prehry,“ charakterizuje úspešné obdobie úspešný tréner. 

K reprezentácii sa ešte raz vrátil s Františkom Pospíšilom, no už nie s takým úspechom. Najväčším úspechom bola bronzová medaila z roku 1987 vo Viedni. 

S trénerskou kariérou začínal v Bayerne Mníchov v roku 1966, v rokoch 1968 - 1974 stál na striedačke Slovana. Po úspešnom období pri reprezentácii odišiel na tri roky do Nemecka a s mužstvom SC Riessersee získal v roku 1981 titul majstra NSR. Naposledy trénersky pôsobil opäť v Nemecku, v Rosenheime. Nie je len vynikajúcim trénerom, ale aj popredným európskym hokejovým teoretikom a pedagógom. Dlhé roky pôsobil ako docent na FTVŠ UK v Bratislave. V roku 1999 ho uviedli do Siene slávy IIHF, v novembri 2002 do Siene slávy slovenského hokeja, v roku 2009 do Siene slávy nemeckého hokeja, je aj členom Siene slávy českého hokeja. Roky bol v trénerskej rade slovenského hokejového zväzu i členom výkonného výboru či konzultantom a poradcom vo svojom Slovane.

IVAN NIŇAJ