Jozef Golonka

Jozef GOLONKA - Hokej nehral, on ho žil 

Bratislavský hokej v spoločnej československej ére vychoval nemálo skvelých individualít, osobností svetového hokeja. Jedna z nich vždy bola, je a bude svojrázna. Kam vkročí, je ho plno. Bolo to tak počas jeho aktívnej kariéry i počas trénerskej činnosti. Prosto je to on – jedinečný a neopakovateľný Jozef Golonka (nar. 6. januára 1938 v Bratislave). V šesťdesiatych rokoch jedna z najvýraznejších a najvýznamnejších postáv svetového hokeja, búrlivák na ľade i mimo neho, hokejista výnimočných schopností, o ktorom možno pokojne povedať, že on hokej nehral, on ho žil. 
Jeho prvé hokejové roky sú spojené so Slovanom, kde začal v roku 1955. Po dvoch rokoch odišiel na vojenčinu do Jihlavy, po návrate bol jednou z vedúcich osobností mužstva belasých, ktoré v šesťdesiatych rokoch bolo päťkrát korunným princom ligy, ale titul nikdy nevybojovalo, tak ako sa hráči jeho generácie nikdy netešili z titulu majstra sveta, hoci viackrát mali k nemu veľmi blízko. V Slovane hral až do roku 1969, na svojom konte má 14 sezón, 332 zápasov a 298 gólov. Reprezentoval 134–krát s 82 úspešnými streleckými zásahmi. Bol prvým Slovákom, ktorý v československej reptezentácii nosil na dres kapitánske céčko. Obdobie hokejistu Golonku v reprezentácii je obdobím neľútostných bojov s vtedajšou skvelou „zbornou“ Sovietskeho zväzu a jej trénerským mágom Anatolijom Tarasovom. Stal sa aj takýto komický prípad koncom 50–tych rokov minulého storočia. „Bol som preňho vždy ostro sledovaným hokejistom. Spomínam si, že keď sme išli hrať do Moskvy, on už stál na letisku a zaškrtával si v zozname hráčov, ktorí prileteli. Kasper – ‚zdes‘, Vaněk – ‚zdes‘, Golonka ‚čort odin, zdes‘...“ 
Alebo druhá príhoda zo ZOH 1968 v Grenobli. Vtedy vyšiel predpis od medzinárodnej federácie, že na konci korčulí musia byť chrániče. Naši zistili, že ruskí hráči ich nemajú. A tak tréner Kostka povedal, že ich musia vyviesť z tempa a čo najdlhšie predlžovať začiatok zápasu. Tesne predtým, než sa malo hodiť buly, prišiel Golonka za rozhodcom a povedal, že nemajú korčule podľa predpisov. Ten sa išiel poradiť a poslal Rusov do kabíny, nech si to idú nejako upraviť. Tak si to polepili leukoplastom a všeličím iným a zápas sa začal o dvadsať minút neskôr. „Pri piatom góle som klepal hokejkou o ľad a ako som odchádzal na striedačku, Tarasov sa vyklonil z tej ich a začal na mňa kričať – ‚Ty fašist, ty fašist‘. Rozmýšľal som, čo urobiť, ja vraj fašista, veď môj otec bol v protileteckej jednotke za vojny. Tak som v tom búrlivom prostredí štadióna začal jazdiť po ľade a urobil som krasokorčuliarsku lastovičku a keď som prechádzal okolo ich striedačky, začal som hokejkou hrať ako na husličkách a spieval som – ‚chuj s taboj, chuj s taboj‘.“ Samozrejme, že to nezostalo bez odozvy. Hneď po zápase boli sovietsky a československý veľvyslanec pri kabínach a začali to riešiť. Nakoniec to skončilo tak, že Tarasov sa musel ospravedlniť. Odvtedy kde mohol, tak ho‚ natrel a on mu to vracal. 

Už v časoch Golonku chodili hokejisti pravidelne do Kanady a prezentovali vtedajšiu československú školu. Netreba ani pripomínať, že bol o nich za morom záujem, ale cesta do profesionálneho hokeja bola vtedy zarúbaná. Jedinou možnosťou bola emigrácia, a to nie každý dokázal zvládnuť. Golonka tiež nie. Svet sa im síce otváral, ale stále bol pre nich zatvorený. To im však nebránilo, aby rôzne situácie neriešili svojsky s veľkou dávkou humoru. Napriek tomu, že mali meno a neraz ich lanárili, mali na druhej strane aj každodennú socialistickú propagandu. V zmysle, že profesionalizmus je protisocialistický a keď sa zistí, že niekto s niekým rokoval, končí v národnom mužstve a doma bude ‚prúser‘. „S nami chodil jeden človek, ktorý bol z basketbalovej sekcie, mal taký ten tvrdý rukáv a tam si zapisoval, kto s kým kedy sa stretol. My sme to robili inak. Zahrali sme to na to, že nás rodáci pozvali do rodiny a tam sa potom lanárilo. Ja som mal prvú ponuku v šesťdesiatom roku, ponúklo mi ju Toronto, potom St. Louis a každý rok sa to opakovalo. Lenže bol tu veľký problém. Báli sme sa. Vedeli sme, že keď niekto emigruje, postihne to rodinu. To nás od emigrácie odrádzalo. Mali sme vtedy iné cítenie ako dnes.“ 

Jozef Golonka bol hráčom, ktorý hovoril predovšetkým hokejkou, ale aj ústa sa mu málokedy zavreli. Aj keď útočil a v zápale boja vymýšľal hokejové kúsky, mal ich otvorené, jazyk von a mnohí už len čakali, kedy si ho odhryzne. To sa nestalo, lenže jazyk mu neraz narobil problémy s rozhodcami, trénermi i disciplinárkou. Najlepší kontakt s rozhodcami mal vždy s Baťom, lebo ten ho poznal, ten ho nechal. Počkal si, kým skončil a vylúčil ho. Boli však aj takí, ktorí ho neznášali. Raz dokonca v chodbe držal rozhodcu pod krkom. Bolo to doma v zápase s Chomutovom a bol tam aj jeho otec. „Vyletel som hneď pri prvom pobyte po jednom hráčovi, ‚praskol‘ ho o mantinel, povedal som rozhodcovi niečo veľmi nelichotivé, myslím, že to bol Pražák a už som letel pod sprchy. Bol som rozzúrený ako býk, po prvej tretine som vyletel zo šatne, chytil som ho pod krk, že ho hádam zabijem a v tom momente prišiel môj otec. Takú mi vylepil, že som skrotol a zmizol do kabíny.“ To mu zmiernilo trest, lebo rozhodca Pražák túto situáciu napísal do zápisu a Golonka dostal dištanc nie mesiac, ale iba štrnásť dní. 

Po skončení aktívnej činnosti sa dal na trénerskú dráhu. V rokoch 1976 – 1979 viedol mužstvo SC Riesersee a získal s ním titul majstra NSR. Jednu sezónu trénoval Zetor Brno a zároveň v rokoch 1979 – 1981 bol trénerom reprezentačnej dvadsiatky a rok trénoval aj B–mužstvo Československa. Na tri roky sa vrátil do Nemecka a mužstvo Kolín EC priviedol k majstrovskému titulu. Potom od roku 1985 pôsobil tri roky pri senioroch Slovana, aby sa znovu vrátil k trénerskej práci v Nemecku. V sezóne 1996/97 bol reprezentačným trénerom Slovenska. S mužstvom sa zúčastnil na Svetovom pohári, na víťaznej kvalifikácii o postup na ZOH v Nagane i na majstrovstvách sveta vo Fínsku. 

MAROŠ NÁPRSTEK