Eduard Gábriš

Eduard GÁBRIŠ - Tvorca majstrov

Keď sa týždenník Tip v roku 1979, po piatom titule československého majstra v kategórii dorastencov, obrátil na Eduarda Gábriša so žiadosťou o rozhovor, zareagoval svojím typickým spôsobom. „Rozprávať o hokeji? To áno, ale mňa z toho radšej vynechajte.“ Nebolo to pózerstvo, ani prehnaná skromnosť, on bol už taký. Hokeju dal všetko, ale nerád sa staval do svetla reflektorov. V 70. rokoch najúspešnejší mládežnícky tréner v Československu a na Slovensku doteraz určite najúspešnejší v celej histórii. Netúžil ani po titule trénera 1. triedy, jeho dvojka na mládež stačila a on bol s tým spokojný.

Narodil sa 3. apríla 1936 v Kovarciach pri Topoľčanoch. V roku 1949 sa ako 12 ročný stal hráčom žiackeho mužstva Slovana, na rozhraní sedemnástich a osemnástich rokov sa dostal medzi seniorov. Nebolo to vtedy pre Slovan úspešné obdobie. Jediný slovenský účastník najvyšše československej súťaže z nej zostúpil a „áčko“ sa takmer rozpadlo. Postúpilo však zasa medzi elitu a Gábriš sa stal na jedenásť sezón jeho platným hráčom. „Najskôr bol stredným útočníkom., neskôr obrancom, ako jediný strieľal kopom do hokejky, ktorú držal v pravej ruke a kopal pravou nohou. Mal neuveriteľný cit pre pre talent hráča, ktorého dotiahol na vrchol. Nekompromisný vo výchovných otázkach, ale mimo tréningového procesu pokojný človek, ktorého máločo rozhádzalo,“ zalovil v spomienkach na bývalého spoluhráča Vladimír Lukscheider. Gábriš sa dostal sa ja do reprezentácie, ale iba na úrovni druhých výberov. Dva roky vojenčil v druholigovej ČH Bratislava. S aktívnou činnosťou sa rozlúčil pomerne mladý, iba 28 ročný. Bol tu ešte síce akýsi dozvuk v BEZ-ke, ale sám to za hráčsku činnosť nepovažoval, netrénoval, hral iba zápasy. Trénovať začal v roku 1959 pri dorastencoch a zostal pri nich stále. Len v rokoch 1970-1971 prerušil túto činnosť z rodinných dôvodov a potom neskôr, keď viedol prvé mužstvo Slovana Ján Mitošinka, nechal sa prehovoriť na rok na funkciu asistenta. Dorast dirigoval až do roku 1983.

Vtedajšie úspechy mládežníkov tkveli podľa Eda Gábriša v zásade, že už pri najmenších pracovali kvalitní tréneri, ktorí do starších kategórií posielali chlapacov tak pripravených, že už sa s nimi nemuseli ďalší zaoberať ich technickými nedostatkami, ale venovali sa súčinnosti a koncepcii hry. Za najdôležitejší faktor však Gábriš vždy považoval disciplínu. Hernú i tú mimo ľadu, v kabíne, kolektíve, prosto všade. Recept mal jednoduchý. Mal prísnejší meter ako niekde inde. Desaťminútový trest v zápase znamenal, že hráč si nezahral tri týždne. Neobišlo to ani takých hráčov ako Rusnák, či bratov Šťastných. Mohol si tento nekompromisný prístup dovoliť, mal za previnilcov adekvátnu náhradu.

Bol vysloveným praktikom, nebazíroval na všeobecných zákonitostiach, ale každému hovoril, čo v konkrétnej situácii treba urobiť. Vymyslel svoje „desatoro“ pre každý post, základné atribúty pre každého hráča. Navyše mal absolútny cit pre to, kedy hráča posunúť vyššie. „Povedal by som,“ hovoril v rozhovore pre Tip, „že záleží najviac na životnom šťastí toho-ktorého hráča. Jednoducho musí mať šťastie, aby zhoda okolností zahrala do jeho karát a našlo sa aj pre neho miesto v novom kolektíve. Lebo na striedačke sa ešte nikto hokej hrať nenaučil. Ideálnym príkladom dobrého postupu bol Peter Šťastný. Keď jeho dorastenecká výkonnosť kulminovala, bolo voľné miesto v seniorskom Slovane a neskôr aj v reprezentácii. Mal šťastie, dostal šancu a patrične ju využil. Treba totiž povedať, že boli aj takí hráči, ktorí mali rovnaké šťastie a nakoniec ho nezúžitkovali. Život však píše rôzne príbehy. Rovesníkom Petra Šťastného bol aj Viktor Gažo. Nepreháňam, ak poviem, že z hokejových vlastností mal ešte viac ako Peter. Mal sedemnásť, keď ho preradili do prvého mužstva, potom však, žiaľ, vykonala svoje zákerná choroba.“

Celý život spomínal na spoluprácu s Miroslavom Nitkom, o ktorom hovoril vždy s úctou a považoval až za neuveriteľné, v akej vzácnej názorovej zhode pracovali. K tomuto tandemu neodmysliteľne patril aj vedúci mužstva Gejza Bródy, veľký priateľ veľkého „šíbra“ Vila Čecha, či MUDr. Vladimír Korman, lekár mužstva. Gábriš vedel hru každého hráča trefne a vždy ohodnotiť s veľkou dávkou vtipu či irónie. Dárius Rusnák pripomenul jeden z jeho nezabudnuteľných výrokov na adresu hráča: „To bola taká strela, že aj moja storočná babka by ju chytila do zubnej protézy.“ Gábriš vymýšľal spoluhráčom aj prezývky. Aj Golonkova prezývka „žiletka“, je z jeho dielne. „Mal som necelých sedemnásť rokov a hrali sme proti CSKA Moskva. V drese CSKA bol vynikajúci hokejista Bobrov. Čo čert nechcel mne sa podarilo dať Bobrovovi „bodyček“ A na to, mi povedal môj spoluhráč Edo Gábriš „počúvaj ty si ho nezbodyčekoval. Ty si ho prerezal ako žiletka. A od tej chvíľe ma volajú žiletka,“ spomína vo svojej autobiografii Golonka.

Edo Gábriš zomrel 1. augusta 1997 na infarkt vo svojej záhradke.

IVAN NIŇAJ